Varáčková Miroslava - Prežila som svet

Vydavateľstvo: Motýľ,2011

Detaily:

•   260 strán
•  pevná väzba
•  slovenský jazyk

O čo ide:

Tento román je niečo medzi post apokalypsou a dystópiou. Píše sa rok 2034 a takmer celý svet je zničený. Na väčšine územia bol život úplne vyhubený a vďaka vysokej radiácie je nemožné cestovanie a presun z miesta na druhé. Tam, kde sa dá žiť, vládnu Čistí - ľudia, ktorí sa rozhodli vrátiť k prírode a k prirodzenému životu bez akýchkoľvek genetických úprav.  Existujú lieky a antibiotiká, ale žiadne genetické zásahy, ako transplantácie umelo vytvorených orgánov, či iné formy génovej terapie nie sú povolené. Usilujú sa o vytvorenie čistej a zdravej rasy a všetci ostatní, ktorí tieto kritériá nespĺňajú sú odsúdení na smrť. Aj po dvoch rokoch od skončenia vojny sú však ešte ľudia, ktorí unikajú Dohliadačom a prežívajú mimo zákon v úkrytoch a medzi ruinami popadaných budov. Trpia nedostatkom jedla a keď ich nechytia Dohliadači, umierajú na choroby a vyhladovanie.

Ela je 18 ročné dievča, ktoré po vypuknutí jadrovej vojny ostane sama.  Prežila len vďaka otcovi, ktorý ju ukryl v podzemí, kde bola ochránená pred radiáciou. Jej mama a mladší brat to šťastie nemali a zahynuli. Ele zostala iba sučka Peggy, ktorá jej robí spoločnosť a drží ju pri zdravom rozume. Ukrýva sa v ruinách rodičovského domu a zo všetkých síl sa snaží prežiť.  Jedného dňa jej počas razie pri úteku pomáha neznámy chalan – jeden zo skupiny Dohliadačov. Ela je zmätená a nevie čo si o tom má myslieť. Môže byť tento lovec ľudí iný ako ostatní? Prečo a z akého dôvodu jej pomáha? Dá sa mu veriť, alebo ju chce len využiť?

Moje dojmy:

Mne, čerstvej fanúšičke dystópie sa tento námet okamžite zapáčil. Výborné prostredie, dobre vymyslený svet a dobré charaktery.

Ela je silná bojovníčka, robí všetko čo je v jej silách, aby prežila a unikla Dohliadačom. Má len jednu kamarátku, staršiu pani s ktorou sa občas podelí aj o to málo jedla čo sa jej podarí zohnať. Nachádza sa v beznádejnej situácii, z ktorej niet východiska. Zatiaľ sa jej podarilo prežiť, ale podmienky sú zo dňa na deň ťažšie a bez pomoci ju čaká istá smrť. Za týchto podmienok je úplne pochopiteľné, prečo sa správa k Alexovi tak odmerane a nedôverčivo. Uvažuje a koná primerane k svojmu veku a situácii, v akej sa nachádza. Napriek tomu, že mi tie jej emočné návaly raz áno, potom nie potom zase áno a potom zase nie liezli poriadne na nervy, poväčšine času som ju dokázala pochopiť.

Alex patrí k Čistím. Preňho svet neprestal existovať, nemusí sa skrývať a má všetko čo k životu potrebuje. Napriek tomu je nespokojný s režimom, pre ktorý pracuje. Vie, že to nie je v poriadku, nikto by nemal umrieť len preto, lebo má transplantovaný nejaký orgán. Je od Ely o štyri roky starší, čo je poznať na jeho správaní. Je dospelý a podľa toho uvažuje aj koná. Páčil sa mi ten vekový rozdiel medzi nimi, pridalo to na vážnosti celého príbehu.

Čo ma trošku sklamalo, bola jednoduchosť a predvídateľnosť celého deja. Žiadne napätie, žiadne nečakané zvraty, všetko bolo príliš jednoduché a ľahké. Táto kniha je výborným príkladom, prečo neobľubujem príbehy písané v prvej osobe jednotného čísla. Tento štýl písania podľa mňa značne obmedzí aj ten najlepší príbeh a postavy. Všetko čo sa udeje vnímame len z pohľadu Ely, ktorá nie je vždy v centre najdôležitejších udalostí. Nevieme čo sa deje v tábore odboja, čím si prešli keď sa pokúsili oslobodiť väzňov, čím všetkým si prešiel Alex, čo sa stalo so Simonou....atď. Všetky rozhodujúce zvraty boli príliš zjednodušené a kým ostatní bojovali, Ela sedela v bezpečí a polovicu času prespala... Ten záver ma dosť sklamal, stále mi tam čosi chýbalo...

Táto kniha mala podľa mňa rozhodne na viac, ale takto je to len príjemné čítanie. Bola to moja prvá knižka od tejto spisovateľky, ale určite nie posledná. Keď máte radi dystópiu s trochou romantiky, bude sa vám páčiť.